Aj MUDr. Castiglione – tak jako ďalší sexuológovia – je presvedčená, že sexuálna výchova detí na Slovensku neexistuje.
Vaše meno sa objavovalo v súvislosti so sexuológiou ako prvá lastovička už pred rokom 1989. Čím
sa zaoberáte teraz?
Moje súčasné aktivity sa redukovali odchodom do dôchodku. Ale pracujem aj naďalej ako
psychiatrička-sexuologička v súkromnom medicínskom centre. Okrem toho robím 30 rokov znalca
v odvetviach psychiatrie a sexuológie, sem-tam napíšem nejaký článok.
Je vás vidieť aj na televíznej obrazovke...
Snažím sa vyhýbať tomuto médiu, mám tam veľkú trému. Rozhlas mi tak nevadí.
S čím všetkým za vami prichádzajú pacienti?
Starám sa najmä o transsexuálov na Slovensku, tiež za mnou chodia homosexuáli, ktorí majú
psychické problémy, a riešim aj sexuálne manželské nezrovnalosti.
Spomínali ste homosexuálov. Aké najväčšie problémy má táto časť populácie?
Také isté ako homosexálne páry; toto je jeden z dôkazov, že zákon o uznaní medzi homosexuálmi
je absolútne nutný. Často sa ma napríklad pýtajú novinári, ako je možné, že zdravý človek na sebe
nepozná, že je homosexuálne zameraný, a ožení sa. Existuje množstvo príčin, prečo k tomu
dochádza. Jedna z najčastejších je veľmi vysoká religiozita, ktorá tlačí homosexuála do
partnerského zväzku – teda heterosexuálneho, a aby vyhovel tomuto tlaku, tak to urobí, aj keď to
tak vnútorne necíti.
Spomenuli ste aj legislatívu. Bolo by podľa vás vhodné, aby si homosexuálne páry mohli adoptovať
dieťa?
K tomu by som sa nevyjadrovala. Poznám však jednu dlhodobú americkú štúdiu, kde sa sleduje
vývoj detí, ktoré boli zverené do výchovy lesbickým párom. Dospeli k záveru, že tieto deti boli
menej neurotické a ani u jedného z nich nebola zistená porucha sexuálnej orientácie alebo iná
sexuálna porucha.
Čo sa týka homosexuality, chodia za vami skôr muži alebo ženy?
Vo väčšej miere muži. Je to dané zrejme tým, že mužská sexualita je jasnejšie vyhranená – už je to
tak dané prírodou. Žena nedokáže tak často hovoriť o svojej sexualite. U lesbických žien – najmä
u stabilných párov – býva enormná žiarlivosť. Možno je to dané aj tým, že u mužov je výskyt
homosexuality okolo tých štyroch percent, zatiaľ čo u žien sa udáva okolo 1-2%, takže aj nájsť si
partnerku je problematickejšie.
Môže byť homosexualita dedičná?
Na túto tému existuje viacero výskumov.
Aká je situácia u transsexuálov?
Mám ich v evidencii asi šesťdesiat. Jedným z obligátnych vyšetrení je aj genetické vyšetrenie, aby
nám určilo, či ide o genetickú poruchu, ale ani u jedného o ňu nejde.
S akými problémami za vami chodia?
S viacerými. Prvé prejavy sa môžu ukázať už vo veku dva až tri roky. Tieto deti majú iné typy hier,
aké sme prisúdili dievčatám a chlapcom. Teda ak je to biologicky dievčatko, má radšej
agresívnejšie hry, napríklad na vojakov a pod. Hoci to nebýva pravidlom. Chlapci sú skôr nežní,
dievčenskí. Veľmi nástojčivým sa tento problém stáva v období dospievania, keď dochádza
u chlapcov k produkovaniu testosterónov (mužských pohlavných hormónov) a keď sa u dievčat
začína menštruácia. To je obdobie, keď sa transsexuál nemôže tešiť, že „jej" rastú prsia, že dostala
menštruáciu, že môže byť matkou... Takisto „chlapec" sa nemôže tešiť, že má erekciu, že
ejakuluje...
Navyše je u transsexuálov veľmi zaujímavý fenomén – prakticky u nich neexistuje masturbácia.
Dochádza často aj k samovražedným pokusom, prípadne amputácii prsníkov či penisu... Súčasná
legislatíva je strašne macošská k týmto ľuďom!
Stretli ste sa aj s tým, že niekto transsexuála len „hrá"?
Pochopiteľne, niekedy aj cielenou komerciou, pretože chce byť zaujímavý. Opačný výskyt je veľmi
zriedkavý, ale mám aj jeden taký prípad. Bývalý muž je už preoperovaný a prostituuje ako žena –
samozrejme, vo Viedni.
Túžia všetci transsexuáli dať sa preoperovať?
Istá časť – väčšie percento ľudí – áno, menšie percento sa uspokojí aj s takým riešením, že si zmení
meno a priezvisko na to žiaduce pohlavie a netrvá na kompletných zásahoch. V podstate som
väčšinu transsexuálnych klientov viedla k tomu, že ak sa s tým vedia vysporiadať bez zákrokov, tak
je to lepšie, pretože tých operácií je vždy niekoľko a zaťažujú organizmus.
Koľko percent z nich sa nedáva operovať?
Z mojich pacientov len asi traja.
Čiže traja si zmenili len meno?
Áno, ale boli to neuveriteľné tortúry, šikanovanie.
Ostatní sa teda tvrdohlavo nechávajú operovať...
Áno. Mala som klienta, ktorý sa podrobil siedmim operáciám, došlo k pooperačným komplikáciám,
čiže musel byť operovaný znova – o čom si myslím, že je už na zváženie, i keď to bola jeho
slobodná vôľa.
A zvyknú sa títo ľudia po zmene pohlavia ženiť a vydávať?
Iste. Mám už aj vdovca, aj ženu, ktorá má dieťa a žije v manželstve a všetko je v poriadku.
Koho si transsexuáli potom berú?
Zvyčajne už pred začatím liečby mávajú partnerov, a tieto vzťahy pretrvajú celú tú mašinériu
zákrokov. Po zmene pohlavia si potom berú partnera opačného pohlavia.
...