Chlapci neplačú
Osudy hermafroditov nebývajú príliš častým námetom vo filmoch. Jednak je väčšina divákov spútaných rasistickými predstavami a vízia toho, že by v ženskom tele mohol žiť muž alebo naopak je rovnako ťažko stráviteľná. Hlavnej predstaviteľke tohoto filmu ale film priniesol mimoriadne cenné ocenenie v podobe Oscara.
Predpokladám že každý z vás už bol na vidieku a vie ako to tam vyzerá. Pár domov, samé polia a v dedine jediná krčma, to je pre mestského človeka mimoriadne depresívne prostredie. Nuž a teraz si ešte predstavte, že ste muž v ženskom tele, ste zmietaní pochybnosťami o vlastnom ja, ale s istotou viete, že sa vám páčia iné ženy. Príďte na dedinu, nájdite tam svoju vysnívanú lásku a pokúste sa s ňou žiť. Čo sa asi tak stane?
Okolie vás neprijme. Všetci budú proti vám, budú vám nadávať do lesbičiek a budú robiť všetko pre to, aby vás odtiaľ vyštvali. Takže máte jedinú šancu, ako žiť svoj vysnívaný život. Musíte tam prísť inkognito a dúfať, že na to nik nepríde. A musíte ešte dúfať aj v to, že to vaša láska pochopí. Toto je zhruba hlavný motív filmu Chlapci neplačú, kde jeho hrdinka po výrazných problémoch v akomsi väčšom americkom zapadákove uteká pred svojimi problémami do o čosi menšieho zapadákova, kde sa jej spočiatku zdá, že je tam nádherne.
Miestni obyvatelia sú usmievaví, nudu večera zaháňajú v tom jedinom bare v okolí, konzumujú alkohol, cigaretový dym a drogy a navonok tvoria celkom zaujímavú partiu. Sú síce enormne zaťažení prostredím v ktorom žijú (počúvajú ranné vysielanie pre poľnohospodárov, atď.), niektorí majú za sebou aj temnú minulosť, ale ako celok pôsobia dosť príťažlivo. Najmä na niekoho, kto celý život počúval, že je lesba. Nečudo že si hrdinka takýto jednoduchý život zamiluje, dokonca až tak, že úplne ignoruje svoj predchádzajúci problematický prístup k spoločnosti (nad hlavou jej visí obvinenie z krádeže).
Nič ale nemá dlhé trvanie, keď sa príde na vzťahy k ženám a najmä ak tieto ženy kedysi niečo cítili k násilnícky založeným mužom. Zdanlivé potľapkávanie po pleci a blahoželanie k získaniu dievčaťa totiž môže byť len zásterkou pre maskovanie zúrivosti, ktorá buble v niektorých miestnych obyvateľoch. Keď potom náhodou odhalia, koho medzi sebou majú, schyľuje sa k dráme. Sme na dedine a to nie hocijakej, ale americkej, kde ľudia pristupujú k otázkam vzťahov pohlaví mimoriadne ortodoxne. Dokonca sa tam prednedávnom ešte lynčovalo. Takže to čo čaká hrdinov na konci filmu je temná mora, ktorá je len čiastočne tlmená nadšením z vlastnej lásky.
Veru, film Chlapci neplačú je najmä ku koncu mimoriadne desivý a veľmi rafinovane doráža všetko to predchádzajúce selankovité, čo ste dovtedy vzhliadli. Určite aj vďaka tomuto získala jeho hlavná hrdinka Oscara, pretože postava ženy-muža, ktorá sa cíti byť mužom, ale nevie to naisto, má za sebou aj pobyt v cvokhauze a teraz bude musieť vybojovať svoju najťažšiu bitku. Postava je naozaj dobre zahraná, najmä keď si uvedomíte, že máte pred sebou niekoho, kto je v koži opačného pohlavia. Samozrejme tento stav je dobre vyjadrený aj pomocou druhej ženskej postavy, ktorá zase objavuje svoj vzťah k takto uväznenému mužovi a rovnako pociťuje nepriazeň okolia, pričom sa všetko začína už pri vlastnej matke.
Chlapci neplačú sa vám možno spočiatku budú javiť dosť neprívetivo, s pribúdajúcimi minútami už ale nezáujem opadne, pretože toto je dráma a vy ju prežívate spolu s hlavnou hrdinkou. Od filmu nečakajte dobrý koniec, bolo by naivné sa domnievať, že sa v miestnych obyvateľoch niečo zmení. Skôr to na nich zaberie ako katalyzátor ich vlastnej frustrácie zo života a ako možnosť vybúriť sa na iných. Takže pokiaľ na vás kombinácia hermafrodit, dráma a násilie pôsobia odpudivo, radšej prenechajte kino pravým divákom, ktorí vzhliadnutie filmu určite neoľutujú. A to určite už na druhý deň keď strávia všetok ten des, ktorý na plátne videli.
