inzerce · kontakty · galerie · archiv · odkazy
28.3.2024 rozcestník novinky přeměna náš svět o nás komunita web

Choď a ži! Si žena

Ten čudný pocit, že svet je nespravodlivý, si pamätám dodnes. Kolegyňa Tereza Spencerová sa k nám vtedy pridala cestou z metra. Mierili sme do pražskej redakcie istého zahraničného časopisu a ktorási z nás bokom podotkla, že by bolo galantné, keby nám Tereza pomohla s taškami. Tá poznámka sa ma akosi čudne dotkla. Bola však symptomatická. Charakterizovala nielen Terezino postavenie, ale aj mieru tolerantnosti a pochopenia (či skôr ich opaku) k tým, čo sa, rovnako ako ona, líšia od väčšiny. Poznámka totiž odznela preto, že ešte pred piatimi mesiacmi bola Tereza Spencerová mužom.

Tereza sa narodila pred 33 rokmi ako Michal a mala všetko, čo k takému menu patrí. Navonok. Vnútorne vnímala sama seba už od základnej školy ako opačné pohlavie. Prvýkrát si nesúlad medzi tým, kým sa narodila a kým sa cítila, uvedomila, keď sa jej zažiadalo prezliekať sa do šiat svojej matky.

"Dvakrát ma pritom ktosi nachytal a totálne vysmial. Odvtedy som bola presvedčená, že robím niečo zlé a začala som svoje pocity tajiť. Lenže aj keď som bola doma sama a vedela, že nik nepríde, stačilo, ak pri mojom prezliekaní zazvonil telefón, mala som okamžite srdce v hrdle. Trvalo to roky. Zlé roky, lebo je to stav, keď človek začína sám seba degradovať a ubližuje si." Tereza-Michal mala už v tom čase za sebou pár, ako vraví, naivných pokusov o samovraždu a žiadalo sa jej zmeniť svet. Keď sa bolo treba rozhodnúť pre povolanie, vybrala si novinárstvo. Domnievala sa totiž, že svetom možno pohnúť práve novinami.

"Ak žiješ s pocitom utisnutého, máš extrémnu potrebu vyjadriť sa a bojovať."

Hoci novinárkou Tereza ešte vždy byť neprestala, usiluje sa zároveň otvoriť si v pražskej štvrti Vinohrady krčmičku. Zistila totiž, že novinami, ktoré sa už aj u nás stali len predmetom ponuky a dopytu, sa toho veľa zmeniť nedá.

"Vieš," ubezpečuje ma, "novinárstvo je príma profesia, je free a je s múdrymi ľuďmi, lenže dobre naliaty frťan niekedy pomôže viac, ako dobre napísaný článok."

Dobre naliaty frťan je frťan so správnym pokecom, s priestorom na rozhovory, na hudbu, na blbnutie. Frťan v prostredí, kde by sa tranďáci, ako ľudia Terezinej krvnej skupiny volajú transsexuálov či iných transčlovekov, cítili dobre a ukázali ostatným, že aj oni sú legálni ľudia. Legálni ľudia typu trans (podľa Terezy je ich v Čechách okolo 40 000) sa v Čechách združujú v organizácii Transfórum, ktorá je akoby Tereziným dieťaťom. Ona, bývalý spravodajca Českej tlačovej kancelárie, veľmi dobre vie, aký problém je vybojovať si zmenu identity, no vie aj to, že oveľa väčší problém je priznať pravdu sebe samému a najväčší – dať ju ďalej. Pôvodne Michal, dnes Tereza Spencerová si však povedala s André Gideom, že "je lepšie byť nenávidený pre to, čím som, ako byť milovaný pre to, čím nie som", a keď v sedemnástich pochopila, že psychológovia, podľa ktorých išlo v jej prípade o transvestitimus, čo ju o niekoľko mesiacov prejde, sa mýlili, rozhodla sa so svojím ženským ja naučiť žiť. Najskôr seba, potom druhých.

Ja som ja

"Raz, mala som okolo 25 rokov, som sa strašne opila a povedala som jednému kamarátovi, kto som. A on sa nepovracal, ani neodišiel."

Tereze to prinieslo istú úľavu a odvtedy robila ďalšie kroky, aby sa stala ženou aj navonok. Čo sa zmenilo operáciou, ktorú si po rôznych vybehávačkách po úradoch akoby darovala minulé Vianoce?

Okrem mena a priezviska, ktoré si človek v jej situácii môže vybrať sám, okrem novej identity, mejkapu a zaujímavej bižutérie na ruke na prvý pohľad možno nič. Vlasy niže pása nosila aj keď bola Michalom s uhrančivými očami a dievčatá pri nej vzdychali: "ty si taký citlivý, ty mi rozumieš", a jej inteligenciu zmena pohlavia neovplyvnila.

Hoci z rodiny prijala jej zmenu len sestra, mala Tereza šťastie na kolegov, ktorí jej zmenu akceptovali. Všeobecne sa ľudia s podobným osudom utiekajú k manuálnej práci, aby unikli do prostredia, kde ich nik nepozná. Ak to neurobia, môže sa im stať to, čo sa nedávno stalo starostke z nemeckého, o ktorom nedávno informovalo SME – ľudia ich spomedzi seba vytesnia. Citlivá Tereza nikam utekať nemienila, a kolegom celú situáciu do značnej miery zjednodušila. Nielen svojím zmyslom pre humor, ale najmä tým, že ak ju ktosi, najmä do telefónu, osloví ako muža, veľkoryso sa tvári, akoby nič. Uvedomuje si, že hormonálne lieky, ktoré bude musieť brať celý život, jej nezmenia hlas z jedného dňa na druhý.

Okrem toho premenu z Michala na Terezu uľahčuje aj tým, že zostala sama sebou. Veľmi dobre vie, že keby obrátila naruby svoje vnútro, nič by nezískala. Pridobre si uvedomuje, že aj keď jej po hormónoch narastú prsia a zoslabne ochlpenie, jej problémy ako príslušníčky minority k väčšine to nezmení Napokon, ona zmenou pohlavia vôbec nemienila dosiahnuť, aby sa ukryla v dave. Na to, aby si myslela, že jej to pomôže vyrovnať sa s problémami, je priveľmi inteligentná a priveľa o živote vie.

"Liezla by som z blata do kaluže, ako jeden Róm, ktorý ma raz presviedčal, že on nie je cigán, ale teplý. Neuvedomil si, že touto svojskou obranou uteká z jednej škatuľky do druhej. Podobný problém nemám. Nejde o to vydeliť sa a zapadnúť do geta, ale žiť s ostatnými. Ale najprv treba do dôsledkov pochopiť, kto som, kam smerujem."

Tereza mala túto otázku jasnú dávno pred chirurgickým zákrokom.

"Ja som ja. Nijaká operácia nevymaže predchádzajúci život, rodičov, kamarátov, vzťahy. Nikoho (a už vôbec nie seba), nechcem klamať, ani v sebe niečo popierať. Veľa tranďákov si po zákroku nahovára, že sú naozaj chlapom či ženou. Lenže aby si túto predstavu o sebe udržali, musia prejsť do ilegality a rozísť sa s predošlou komunitou. Inak by sa narušila ich nová identita. Ak klamali pred operáciou, klamú -- musia klamať i po nej. Viem, že je hlúpe byť niečím, čo sa ani nedá pomenovať, ale ja som predsa nikoho nezabila ani neokradla. Iba som sa narodila iná."

Život treba prežiť, nie prestrachovať

Tereza Spencerová je silný človek, silná osobnosť. Jej konštatovanie, že ak tranďáci neumrú na samovraždu, umrú na embóliu alebo zlyhanie pečene môže niekomu znieť ako cynizmus. Nie je. Tereza si len nič nenahovára. Veľmi dobre vie, že život v akejkoľvek koži je predovšetkým vzťah. A možnosti transsexuálov pri nadväzovaní vzťahov s opačným pohlavím sú obmedzené. "Jednu noc, týždeň, možno aj mesiac, možno uhrať v pohode. Tým, že príroda nami povedala A, povedala totiž aj B, takže sú na svete aj tí, čo sa o nás zaujímajú. Ibaže trvácnejší vzťah je problematickejší. Aby som predišla sklamaniam a roztržkám, každému TO o sebe poviem vopred."

Najdlhší vzťah tejto zaujímavej blondýnky trval tri mesiace. Ale má vysnený ideál a tvrdí, že aj "kliku", takže verí, že všetko dopadne dobre. Ten správny Béďa podľa nej raz jednoducho musí prísť.

"Nech sme sa narodili akokoľvek, žijeme len raz, a život treba prežiť, nie ho prestrachovať. Ide len o to nájsť v sebe na to žitie kus odvahy," spomína Tereza na čas, keď sa bariéru zo svojej novej identity rozhodla v sebe zlomiť na večierku v bývalom zamestnaní. "Najdôležitejšie bolo, že som vôbec našla odvahu tam ísť. A to som ešte nevedela, že sa ma ktosi spýta, aké to je spadnúť z normálu medzi úchylákov..."

Súčasťou budovania novej identity je aj odolnosť voči otázkam tohto typu či údivu, že neháčkuje, ani háčkovať nemieni. Podľa nej je to dôsledok patologizácie transsexuality, a toho, že po zákroku majú lekári tendenciu určovať transsexuálom, ako majú žiť.

"Pritom sú to jedine oni, ktorí nám môžu pomôcť vyrovnať sa s tým všetkým. Mne pomohla až doktorka Fifková. Ona je predovšetkým človek, ktorý toho druhého počúva. Preto ju vyhľadávajú našinci z celej republiky. Bez takého človeka by totiž stratili strašne veľa – najmä chuť do života."

Doktorka Hana Fifková teda Terezu na nepríjemné otázky pripravila dobre. Žene v nej sa však zrejme ťažšie odpovedá na otázky typu, čo má chuť urobiť, keď vidí dieťa?

"Odísť. Mám potrebu čo najmenej sa trápiť. Pokojne ich povarujem, ale skôr kvôli mojim kamarátom – ich rodičom. Z detí mám mindrák."

Možno ho znásobuje i fakt, že aj keď je Transfórum riadne registrované na Ministerstve vnútra ČR, vnímajú jeho členovia svoje postavenie ako status druhoradého občana. Veď hoci má napríklad veľa transsexuálov deti, ak chcú, aby im povolili operáciu, musia sa ich zriecť... Napriek tomu, že mnohí majú podobne veľmi presnú predstavu o tom, čím je pre nich domov. Čo znamená pre Terezu?

"Mať sa kam vrátiť. A to kam musí obsahovať človeka."

Shlédnuto: 3771x    |    Komentáře: 0    |    Tipů: 0    |   
Translidé 2003-2024 | MAPA | on-line: 0 |        Creative Commons License