Zodpovězené dotazy

Prosím . Poraďte čo ďalej.  |   janka  |  13.04.2006 v 22:19   |   MtF

Konečne som našla stránku, ktorá sa venuje aj môjmu problému. Mám 23 rokov a už od 6 rokov si uvedomujem, že nie som to, čo v skutočnosti v tomto tele prežíva. Príbeh malého chlapca, ktorý od malička závidí kamarátkam, svojej mladšej sestričke, že oni môžu žiť normálny život a on nie, ako sa tajne oblieka do šiat svojej sestry, neskoršie do maminých............., tu rozprávať nebudem. Pýtate sa prečo? No konečne som tu pochopila, že ho až na drobné odlišnosti máme rovnaký a aspoň v kútiku duše som sa potešila, že nie som na svete sama a jediná, ktorá s nie čim takým hrozným žije. Ale v poslednej dobe s tím už nedokážem bojovať. Meliem z posledého. Sú dni cez ktoré to prebolí, sú dni kedy sa ľutujem, závidím kamarátkam to aké sú, ich život keď ich chalani obletujú, nákupy, oblečenie, líčenie, ale veď to viete ....

Práve dnes sú tomu dva mesiace, čo som sa vďaka skutočne šialenej depke, priznala mojej sestre. Nikdy som nechcela dopustiť aby sa omne niečo také, dozvedela a vôbec nechcem aby to niekto z mojich blízkych vedel. Tak sme si prisahali, že to bude naše tajomstvo. Ale prekvapila ma jej reakcia. Poľutovala ma, poplakali sme si, a šok pre mňa bol ten, keď mi povedala že ona to tušila. ???Nechápala som ju prečo to tušila, lebo sa z celých síl snažím chovať ako chalan a aj sa tak chovám. Nechcem aby moji rodičia, starí rodičia o tom vedeli, lebo sa snažím hrať sa na dobrého syna, vnuka, pričom sa mi to aj darí, oni ma poznajú ako synčeka, vnuka, ktorí sa nie až tak zle učí, študuje vysokú školu, no proste taký normálny syn a vnuk. Ale môj problém je v tom, že ja už skutočne ďalej nevládzem. Začínam mať problémy z učením, nedokážem sa na nič sústrediť, nedokážem na nič iné myslieť iba na to, že kedy sa tento príšerný, hnusný sen skončí. Ale zo dňa na deň si uvedomujem, že to nie je žiaden sen a je to len skutočná realta. Ach keby tak existoval ten čarovný prútik.

Od toho dňa kedy som sa sestre priznala som s ňou o tom nehovorila. Z jej strany záujem o tom hovoriť nie je a ani sa jej nečudujem. Ja jej nechcem robiť starosti, bez tak ich ma aj ona dosť, a ako ju poznám tak toto by jej tiež pekne pridalo. A preto Vás prosím, poraďte ako ďalej. Priznať sa nechcem, lebo nechcem nikoho sklamať. Čo mám robiť? Ako mám ten pocit prekonať? Ja viem že pre mňa by bolo jedine východisko sa priznať, konečne sa dať vyliečiť ? myslím tým spraviť zo mňa ako takú ženu aj navonok, a žiť ako normálna žena, i keď nikdy nebudem mať dieťa ktoré by som tak hrozne chcela, manžela ktorý by ma mal rád takú aká som ale to sú len sny ktoré si môžem aj naďalej snívať. Aj tak sa mi nikdy nesplnia. A problém je aj vtom že prežívam v drobnej dedinke, kde každý o každom vie a ohovára až sa mu .... Aj keby som sa priznala, viem že bi to mamka možno pochopila, otec neviem ako, ale nechcem im spraviť len ďalšiu bolesť. Bez tak si so mnou doktorov užili až až.

No dobre, vyplakala som sa. Dúfam , že ste môj problém z týchto nesúvislých viet aspoň trošku pochopila a preto i keď viem, že sa opakujem sa Vás pýtam.

Prosím poraďte ako ďalej. Priznať sa nechcem, lebo nechcem nikoho sklamať. Čo mám robiť?

P.S. Pýtate sa prečo používam slovíčko prežíva, a nie žije? No preto že viem že toto nie je život. Plnohodnotný život ženy, ale iba prežívanie ženy v mužskom tele.

Ďakujem. Janka