Náš najdôležitejší sexuálny orgán je mozog

Mozog zárodku pozná svoje pohlavie už pred vývojom pohlavných žliaz.

Výskumy o úlohe génov vo vývoji cicavcov, ktoré vyvrátili dogmu o úlohe hormónov, by mohli uľahčiť osud aj transsexuálom a intersexuálom.
Hormóny nie sú jedinými, a dokonca ani najdôležitejšími hráčmi, podieľajúcimi sa na sexuálnom vývoji organizmu. Výsledky nových vedeckých výskumov ukazujú, že naším najdôležitejším sexuálnym orgánom je ten najzložitejší - mozog.

Vylučovanie pohlavných hormónov zo žliaz v orgánoch, ktoré vznikli po tom, ako je pohlavie jedinca jasné, samozrejme určuje vývoj sexuálnej anatómie, fyziológie a napokon aj správania. Avšak už dávno predtým sú v mozgu aktívne sexuálne špecifické gény.

Zmenenú situáciu nedávno v prestížnom časopise Nature zhrnula Carina Dennisová.

Korene dogmy o nadvláde hormónov

Platnosť dogmy o určujúcej úlohe hormónov sa odvíjala od pokusov so samčími plodmi králikov, ktoré sa po vykastrovaní vyvinuli ako samice. Novonarodené samice morských prasiatok naopak po vystavení samčiemu hormónu testosterónu vyzerali a správali sa ako samce.

Vedci z toho vyvodili, že v prípade cicavcov je takpovediac „predvoleným" pohlavím samičie. Zdalo sa im logické, že samčia mozgová anatómia a správanie sa vyvíjajú ako dôsledok vystavenia testosterónu.

Potom prispeli svojou troškou do mlyna aj genetici. Odhalili „hlavný prepínač" - cicavčí gén, ktorý sa nachádza na pohlavnom chromozóme Y a funguje ako štartér prudkého vývoja semenníkov. Označili ho Sry. Potom však už sexuálny vývoj určuje testosterón produkovaný semenníkmi. Predstava, že rozdiely medzi samčím a samičím mozgom vyplývajú čisto z pôsobenia príslušných pohlavných hormónov, preto vládla ďalej.

Poučenie od vtákov

K zmene myslenia priviedol výskum vtákov. Od cicavcov sa líšia jednak pohlavnými hormónmi, jednak tým, že ich „predvolené" pohlavie je počas sexuálneho vývoja pred narodením naopak samčie. Stále sa však predpokladalo, že rozdiel medzi samčím a samičím mozgom aj v ich prípade vyplýva z vystavenia odlišným pohlavným hormónom.

Potom však Arthur Arnold z University of California v Los Angeles (UCLA) preskúmal anomálneho jedinca vzácneho austrálskeho vtáka zebričky. Na pravej strane tela bol geneticky samcom (jasné operenie, semenník), na ľavej geneticky samicou (nevýrazné operenie, vaječník). Keby sexuálne usporiadanie mozgu záviselo čisto od hormónov, tento vták by mal mať obe strany mozgu rovnaké. Veď cezeň v krvi prúdila tá istá zmes samčích a samičích hormónov. No ukázalo sa, že neurónové obvody, kontrolujúce samčie piesne, boli vpravo oveľa väčšie.

Manfred Gahr z Universiteit van Amsterdam zasa embryám japonských prepelíc chirurgicky zamenil predné mozgy, ktoré určujú sexuálne správanie v dospelosti. Urobil tak ešte predtým, ako sa im začali vyvíjať žľazy produkujúce pohlavné hormóny. Keby tieto hormóny naozaj usmerňovali sexuálny vývoj mozgu, potom by sa vtáky, ktoré by takto získali predný mozog opačného pohlavia, nemali v dospelosti sexuálne správať rozdielne. Pri samiciach s voperovanými samčími prednými mozgami to tak napokon naozaj bolo - vyzerali a správali sa ako normálne samice. No samce so samičími prednými mozgami vôbec neprejavovali znaky samčieho sexuálneho správania. Ba ani sa im nevyvinuli semenníky. Vývoj samčích semenníkov - prinajmenšom pri prepeličích samcoch - zjavne vyžaduje, aby mali aj samčí predný mozog.

Aj myši svedčia proti dogme

Eric Vilain z UCLA preskúmal génovú aktivitu v mozgoch myších samcov a samíc od skorých fáz ich embryonálneho vývoja. V prípade 51 génov zistil, že úroveň ich aktivity pred utvorením žliaz vylučujúcich pohlavné hormóny je v mozgoch samčích embryí iná ako v mozgoch samičích embryí. (V mozgu cicavcov je aktívnych celkove asi 12 000 génov.)

Záver je jednoznačný: Samčie a samičie mozgy cicavcov idú po odlišnej vývojovej ceste už prakticky od začiatku, to znamená predtým, ako na scénu vstúpia pohlavné hormóny.

Presná biologická funkcia spomenutých génov v mozgoch samcov a samíc však dosiaľ nie je jasná.

Vilain plánuje ďalšie pokusy s takzvanými „knock-out" myšami, pri ktorých bude systematicky „vypínať" vždy jeden z týchto génov a sledovať, ako sa to prejaví na vývoji mozgu a sexuálnom správaní zvierat. Zvláštnu pozornosť venuje génom na samčom chromozóme Y.

Ďalší bádatelia chcú podrobne preskúmať úlohu génu Sry. Amanda Swainová z Institute of Cancer Research v Londýne mieni porovnať myši s aktivitou Sry iba v semenníkoch s myšami s aktivitou Sry aj v mozgu, aj v pohlavných žľazách. Pokusy iných vedcov ukázali, že myšie samce bez Sry sa vyvíjajú ako samice, kým z geneticky samičích myší so Sry vyrastú samce.

Mozog a transsexuáli

Vedcov k podobným pokusom nevedie iba záujem o poznanie. Tieto výsledky sú totiž dôležité pre pochopenie ľudského transsexualizmu, keď jedinec fyzicky a geneticky patrí k jednému pohlaviu, cíti sa však ako člen druhého.

Jemu aj jeho blízkym to prináša nemalé utrpenie. Isté správy naznačujú, že transsexualizmus sa v tých istých rodinách vyskytuje opakovane. To by poukazovalo na genetické faktory.

Vzniká teda transsexualizmus nenormálnym ovplyvnením sexuálne špecifických génov počas embryonálneho vývoja? Vilain sa to usiluje zistiť spolu s Vincentom Harleyom z kliniky pre transsexuálov pri Monash University v Melbourne. Hoci podobné výskumy môžu byť vnímané ako kontroverzné, odozvu od transsexuálov majú obaja bádatelia veľmi dobrú. Veľká časť verejnosti totiž transsexualizmus stále považuje za „voľbu životného štýlu" a ako taký ho spoločensky stigmatizuje. Keby sa naozaj preukázalo, že má geneticko-vývojový základ, situácia by sa zmenila.

Kým mám byť?

Jedno z približne 4000 detí sa rodí ako intersexuál, s „nejednoznačnými" genitáliami; sprvoti sa nedá určiť, či je to chlapček, alebo dievčatko. Lekári vždy navrhnú skorú operatívnu úpravu genitálií. Zväčša k ženskému stavu, lebo sa ľahšie formuje i hormonálne stimuluje, a to aj v prípadoch, že deti sú geneticky mužmi.

Dennisová uvádza prípad Susan, dnes vyše dvadsaťročnej, vydatej a šťastnej ako žena. Inak to dopadlo s Tonym. Tiež sa stal ženou, no nikdy sa necítil dobre. Po mnohých rokoch utrpenia prešiel na testosterónovú liečbu a teraz žije ako muž.

Príbehy Susan a Tonyho zreteľne dokladajú, že mozog nie je po sexuálnej stránke pred začiatkom pôsobenia pohlavných hormónov nepopísanou tabuľou. Keby sa zistilo, ktoré gény a ako určujú sexuálny vývoj mozgu, uľahčilo by to aj rozhodovanie lekárov, ako majú takémuto dieťaťu upraviť genitálie a akú hormonálnu liečbu zvoliť.

Rozhoduje veľkosť amygdaly o sile sexuálnej túžby?

Podľa zistení Davida Reutensa z University of Melbourne sexuálne želania človeka môžu súvisieť s veľkosťou jednej časti mozgu - amygdaly. Tím pod jeho vedením skenoval mozog 45 pacientov s chronickou epilepsiou. Táto choroba zvyčajne brzdí sexuálne túžby. Epileptikom predtým v rámci liečby chirurgovia odstránili niektoré časti mozgu, aby sa znormalizovala činnosť zostávajúcich.

Z dotazníkov a rozhovorov s chorými vedci zistili, že tí, ktorí mali väčšiu amygdalu, nedotknutú počas operácie, mali aj väčšiu chuť na sex. Amygdala sa už dlho považuje za centrum ľudských emócií, najmä strachu, okrem toho však pomáha koncentrovať našu pozornosť aj na kladné citové signály. Bolo by teda prekvapujúce zistenie, že jej veľkosť má čo do činenia aj s veľkosťou sexuálnej túžby človeka?

Jim Pfaus, ktorý študuje sexuálne správanie na Concordia University v Montreale pre internetovú verziu Nature povedal, že by to tak bolo v prípade, keby sa austrálsky výskum potvrdil na širšej vzorke populácie. Až potom by sme podľa Pfausa mohli hovoriť o tom, že vedci zistili niečo „naozaj nezvyčajné". (ač) Doterajšie postupy pri riešení problému nejednoznačných genitálií väčšinou bývajú úspešné. Osud Tonyho zdieľa necelých osem percent prípadov. Týmto ľuďom zaiste treba pomôcť. Tony sa po svojej skúsenosti prikláňa k názoru, že o voľbe pohlavia by mali rozhodnúť samy deti vo veku, keď by už dokázali zhodnotiť situáciu. Lekári si však myslia, že deti treba ušetriť psychologickej traumy, akú by zažili, keby vyrastali s nejednoznačnými genitáliami.

Garry Wayne z Children's Hospital v Melbourne to dokladá prieskumom medzi dospelými intersexuálmi v Indii a Vietname, teda v krajinách, kde takéto deti dlho nemali a stále zväčša nemajú prístup k chirurgickému zákroku: všetci by ho uprednostnili už pri novorodencoch.