V cudzej koži - Marija

Muž žijúci v tele ženy, žena v tele muža.
Transsexuáli. Rozprávanie ľudí, ktorým chirurg zmenil pohlavie, a tým vyliečil ich dušu.

Lekár povedal pacientovi: "Ste veľmi, ale skutočne veľmi škaredý muž." "Vyzeráte veľmi zle," dodal so zúfalstvom v hlase. Presne vedel, čo tento pacient od neho chce. Zvažoval, či sa má aj v jeho prípade riadiť hippokratovskou prísahou, alebo radšej dať prednosť zdravému rozumu. A zdravý rozum sa zdráhal vyhovieť jeho želaniu. Veď neublíži mu ešte viac tým, že mu urobí po vôli ? Ak je dakto veľmi škaredý muž, dá sa to prežiť v relatívne dobrej psychickej pohode. Ale...
"Som žena," povedal veľmi škaredý muž. Trval na tom, aby mu doktor Sava Perovič zmenil pohlavie. Aby z neho urobil ženu.

Marija

Keď vstúpila do dverí, v prvej chvíli sa mi na nej nezdalo byť nič mimoriadne. Keď však podišla o pár krokov bližšie, zakoktal som sa. Pani Marija bola predsa len pritvrdým orieškom pre každého, kto si neželá, aby ranili jeho estetické cítenie. V tej chvíli vošiel inými dverami i môj kolega. Chvíľu som mal pocit, že sa hrá na sochu. Namiesto vítania stelesňoval Prekvapenie. Spamätal sa a milo jej podal ruku. Avšak Marija si tú počiatočnú meravosť nemohla nevšimnúť. Napriek tomu zachovala ľadový pokoj, usadila sa a začala rozprávať. Zažila toho už priveľa, aby ju dokázali prekvapiť niečie rozpaky. Azda vopred vedela, že to zvítanie bude vyzerať takto. Možno tie momenty videla na dne kávovej šálky. Je veštkyňa. Veští mnohým, ktorí túžia vedieť, čo ich čaká. Zo sklenenej gule dokáže prečítať osudy, budúcnosť i minulosť. Len vlastnú v nej už nechce vidieť...

Nenávidela sa dvadsaťpäť rokov. Nenávidela telo, v ktorom žila. Nenávidela prírodu za to, čo jej vyviedla. Jej ženský mozog vložila do mužského tela. A do mozgov nás ostatných zakódovala informáciu, že čo má telo muža, musí byť muž a čo telo ženy, musí byť žena. Omyl Marija zaň zaplatila veľkú daň.

Namiesto hodvábnej nočnej košele, ktorú si vždy túžila obliecť, ju navliekli do maskáčov. Namiesto kabelky z krokodílej kože, ktorá by jej dodávala sebaistotu, jej na rameno zavesili samopal. A ona pochodovala v ústrety vlastnej budúcnosti hľadajúc šťastie tam, kde nebolo. Dávno stratila ilúzie o spravodlivosti i o princovi na bielom koni, ktorý raz príde a podá jej ruku. Láska? Vzala do rúk ruku, ktorá ju neváhala pohladiť po zadku, hoci ho zahaľovala vojenská rovnošata. Nie raz, nie dva. Čoskoro Marija pochopila, že armáda jej dáva šancu, akú ešte v živote nemala. Jediná žena medzi tisíckami vojakov. Tá žena si navyše nenechala odtrhnúť rukáv. Čo na tom, že bola muž? Keď sa dvaja majú radi, na pohlaví vraj nezáleží.

Ťažko sa jej to však vysvetľovalo na raporte u veliteľa útvaru... Neviňme ho. Ako vtedy mohol tušiť, že vďaka operácii si raz Marija tú vysnívanú hodvábnu košeľu predsa len oblečie? Videl pred sebou len chlapa, ktorý sa mu po nociach veselil s inými chlapmi, a to spôsobom, ktorý znižoval morálku a bojaschopnosť jednotky.

"Vždy bol o mňa veľký záujem," spomína Marija. "A ja som vždy mala záujem o chlapov. Pravých, silných. Nikdy mi nebolo dosť. Ale - čo s tým mojím telom? Čo s tým nezmyselným príveskom, ktorý mi stále zavadzal? Hoci, niektorí chlapi boli ako diví, keď zistili, že ..."

"Nezapálite si ?," ponúkam Mariju cigaretou.

"Ďakujem, už nefajčím. Ženy by nemali fajčiť. Cigareta v ruke im nesvedčí," nežne privrie oči a potmehúdsky sa usmeje.

"Teraz, po operácii, mi je oveľa lepšie. Konečne som skutočne to, čo som vždy bola. Žena. Rozumiete - žena! Ženská ako hrom! Mám všetko, čo má každá normálna ženská mať. Neviem sa toho nabažiť. Úprimne poviem, za tie dva mesiace, čo ma chirurgovia zbavili toho nešťastného prívesku a vyformovali vagínu, som sa milovala so sedemnástimi mužmi. Je to fantastické!

Budem sa milovať s ďalšími a ďalšími! Musím si predsa vynahradiť tých dvadsaťpäť rokov, čo som prežila v koži kohosi iného. Nie, zatiaľ sa ani nevydám. Nedokázala by som byť manželovi verná," vraví.

A hneď povie, že by sa vlastne teraz ani vydať nemohla. Veď je ešte v stave bosnianskej armády. Doklady má stále vystavené na mužské meno a nemôže si ich vymeniť, lebo kvôli vojne sa nemôže dostať domov cez hranice. Kto by ju pustil? V plisovanej sukni, s dlhými riedkymi vlasmi a pasom muža ju cez hranice nepustia napriek ešte stále výraznému strnisku na brade. Práve si ho prechádza svojimi silnými prstami s nalakovanými nechtami. Tu sa snúbi jej minulosť s prítomnosťou. Tu sa otvára svet jej budúcnosti. Akej?

"Doteraz mnou neohrdol žiaden muž. Tak prečo by mal teraz, keď som konečne to, čo som vždy bola, a predsa nebola?"