V cudzej koži - Nenad

"Som muž," povedala žena.
Sedela za stolom. Nakrátko ostrihaná, v rozhalenej košeli, nohaviciach, hrubých mužských topánkach. Fajčila. Rokovala so zákazníkom.

"Takže, toto vám predám s desaťpercentnou zľavou, ak vy odoberiete viac než sto kusov. Platí? Bol by som rád, keby sme zmluvu mohli podpísať ešte dnes. Ďakujem."

A pod tú zmluvu vtlačila pečiatku s názvom firmy, ktorej bola majiteľkou. Predstierala, že "majiteľka práve nie je prítomná", že on ju len zastupuje. Veľakrát sa však stalo, že pravda vyšla na povrch. A vtedy zákazník zneistel. Tento muž je majiteľka obchodu! Tento muž je - žena! Mnohí od zmluvy ihneď odstúpili. Neverili tomuto zvláštnemu stvoreniu. Čudujete sa?

Čudovali sa všetci a vždy. Čudovala sa jej matka, keď jej zapletala vrkoče a ona zúrivo plakala. Nechcela ich. Žiadala, aby ju nakrátko ostrihali. Na Vianoce odmietala bábiky. Žiadala - hokejku! Šatočkam s volánikmi sa bránila ani tiger. Ako by v nich hrávala s chlapcami futbal? Stále jej hovorili: "To nie je pre teba!" A ona bola čoraz zmätenejšia. Čo vlastne od nej chcú?

Pochopila to vo chvíli, keď dostala prvú menštruáciu. Zdôverila sa - otcovi. Ten ju poslal za matkou. S matkou sa o tom hanbila hovoriť. Mlčala. Videla, ako sa jej postupne nalievajú prsníky. S pocitmi muža vstúpila do ženskej puberty.

"Dievčatá sa mi vyhýbali, chlapci ma brali ako svojho. Ženskú figúru sa však nedalo skrývať donekonečna. Vravel som im - ja som chlap a oni - daj opáčiť! Zdalo sa mi to čudné. Prečo ma chcú oblápať, prečo ich vzrušuje, keď sa na mňa pozerajú? Nakoniec som zostal celkom sám. Muži ma pozývali na rande, ženy pomáhať piecť na svadbu. Svet naruby. Viem, že sa to nedá pochopiť. Dnes to už viem. A viem, ako to dokážu pochopiť ostatní.

Predstavte si, že odteraz budete žiť päť rokov v koži slona. Bude z vás po piatich rokoch slon? Budete s radosťou striekať chobotom vodu na chrbát iným slonom? Prestanete sa slonov báť? Sotva. Aj keď vám na chrbát priviažu klietku s cestujúcimi, ktorí sa budú chcieť na vás povoziť, nebudete chápať prečo. Odpoveď je pritom veľmi jednoduchá - lebo nie ste slon. A ja som nebola žena!," hovorí Nenad.

"Keby sa vás potom spýtali, či ste ochotný podstúpiť operáciu, aby ste boli zasa človek, rozmýšľali by ste? Nie! Ihneď by ste urobili, čo od vás chcú, len nech ste zasa tými čím sa cítite byť. Presne to som urobil aj ja. Tri operácie. Pri prvej ma zbavili ženských orgánov. Pri druhej mi plastickí chirurgovia vyformovali z vlastných tukových záhybov penis. Pri tretej mi zmenšovali prsníky. Čoskoro ma čaká ďalšia. Do penisu mi vložia časť kosti z predkolenia. Viem, že to nikdy nebude ono. Žiadna ejakulácia, žiadne pocity vzrušenia, ako má každý normálny muž. A predsa som osudu vďačný aj za to málo, čo sa mi teraz dostalo. Som chlap."

Chlap a - vo výhode. Ktorý z pánov tvorstva môže rozhodnúť o tom, aký dlhý bude jeho penis? Čo by bolo na svete zázrakov a rekordov, keby o tom smeli rozhodovať!

"Ale, prosím vás! Však na tom vôbec nezáleží. Mňa sa nikto nepýtal, aký dlhý má byť môj penis. Profesor túto dilemu rieši sám - podľa veľkosti tela. Ja sa do toho ani nechcem starať. On je náš Boh. On z nás urobil ľudí, akými nás neurobil Boh."

Tak to vidí.

Fajčí. Zrazu sa i on poškriabe na brade tak ako pred ním Marija. Ohryzenými nechtami sa pokúša chytiť jemný fúz. Jeden z tých, čo mu vyliezli z kože na brade po polročnej hormonálnej kúre. Páperie v dvadsiatich ôsmich rokoch. Radšej neskoro ako nikdy. Však? S tým páperím sa už dá žiť. To páperie dáva človeku pocit sebaistoty. Aj pred priateľkou, s ktorou žije iba päť mesiacov. Vie, kto je. Vie, čím prešiel. A má ho rada. Už sa nemusí obávať tak, ako pred mnohými rokmi, keď si našiel krátku známosť. Platenú známosť, aby sme boli presní. Namiesto extázy rozkoše prežíval len strach, či profesionálka nezistí, že ten penis je umelý... Preč s tými časmi! Zabudnúť! Roztrhať vlastné fotografie z detstva, na ktorých stojí to nemožné dievčatko s dlhými vláskami. Dosť!

Má tridsaťtri rokov a začína odznova. V staronovej úlohe. V novom tele. Takom, ku ktorému by sa nikdy nemala priblížiť žena, ktorá kedysi bola mužom.

"Nie, nechcel by som žiť s transsexuálkou, ktorá prešla rovnakým osudom ako ja. Pozerať sa jej do očí a čítať z nich históriu, aká sprevádza životom každého z nás. Vracal by som sa sám k vlastnej histórii a to už nechcem. Koniec koncov, muži musia byť rozhodní, nie?!"