Žiť budem potom...

Osemnásťročná Nikola je ešte stále chlapec

Nikole je nepríjemné, že doma v Partizánskom ešte stále vzbudzuje pozornosť.

Nikolin osud vháňa slzy do očí. Za osemnásť rokov prežila toľko strašného, že to, čo ju trápi v jej najintímnejšom svete, nepatrí medzi to najhoršie.

Paradoxne najväčším šťastím pre Nikolu bolo, že jej 37-ročná mama Jolana sa so svojím tretím manželom, iba devätnásťročným Viktorom, dostali do väzenia. A sú v ňom dodnes.

Sama Nikola vraví, že keby mamu nezavreli, možno by dnes už ani nežila. S tým, že sa cíti ako dievča v chlapčenskom tele, sa priznala iba vlastnému otcovi. Mama by to neprijala a je viac než isté, že by ju týrala. Tak ako týrala jej mladších bratov.

Mučenie elektrickým prúdom

Nikolina mama má z prvého manželstva dvoch teraz už dospelých synov. V druhom manželstve sa jej narodili traja chlapci. Ani v tomto vzťahu Jolana P. dlho nevydržala. Priam patologicky sa zalúbila do kamaráta svojho syna, devätnásťročného Viktora A. Aby sa mladému milencovi zavďačila a „dokázala" mu svoju lásku, neuveriteľne kruto týrala svoje deti. „Najviac si to odniesol vtedy päťročný Erík," zdráhavo spomína Nikola.

„Na ruky mu pripevnili odizolované káble a druhý koniec vložili do zástrčky." Nikola mala vtedy trinásť rokov, so svojou ženskou identitou sa ešte nikomu nepriznala. Všetko zatlačila do úzadia hrôzy, ktoré prežívala spolu s bratmi počas maminho nového, iba sedemmesačného manželstva.

Znalci tvrdia, že viac ako fyzická bolesť deti trýznilo sústavné duševné utrpenie. Devätnásťročného recidivistu museli oslovovať otec, ale s vlastným otcom sa nemohli stýkať. Stanko, teda Nikola, sa musel starať o domácnosť, matka ho nútila v samoobsluhe kradnúť.

Nikolina matka so synom Erikom, ktorého o päť rokov neskôr beštiálne mučila elektrickým prúdom.		Trinásťročná Nikola ešte ako Stanko so svojím otcom v čase, keď mamu zavreli.

Vyslobodilo ich väzenie

Keď sa o osud detí začali zaujímať sociálne pracovníčky, udalosti už mali rýchly spád. Jolanu P. a jej manžela Viktora A. odsúdili na päť rokov väzenia. O opateru detí požiadal ich vlastný otec. Presťahovali sa do jednoizbového bytu na sídlisku a odvtedy zavládol v rodine pokoj.

Nikola sa čoraz viac začala zaoberať sama sebou, uvažovať o svojich pocitoch. Mala iba štrnásť rokov, keď sa odhodlala povedať všetko otcovi.

„Pre mňa to nebolo nijaké prekvapujúce zistenie, odmalička som sa cítila ako dievča, vedela som celkom presne, kto som. Už v základnej škole som nechodila na chlapčenskú toaletu, vydržala som to, až kým som neprišla domov. Napokon, všetci vedeli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Napriek tomu som sa bála povedať pravdu. Trvalo asi rok, kým to oco prijal. Tvrdil, že to prejde, že z toho vyrastiem. Známi, priatelia aj rodina mu dohovárali, že to nie je len výmysel, ale vážna vec.

Mám kamarátku, ktorá takúto operáciu, na akú sa pripravujem ja, má už za sebou. Veľmi mi pomohla. Dnes má dvadsaťšesť rokov, je šťastná a ja verím, že budem tiež."

Drahá operácia

Nikola prejavila v hľadaní svojej vlastnej identity veľkú odvahu a statočnosť. Do domu, v ktorom teraz býva s bratmi aj otcom, sa už síce nasťahovala ako „dievča", ale nepochybne všetci susedia vedia, ako to s ňou je. Keď sa však rozhodla, že sa bude obliekať ako dievča, používať mejkap, už toto rozhodnutie nikdy nezmenila.

„Moji priatelia si na to zvykli, poznajú ma. Ale malé mesto je pre ľudí ako ja nežičlivé prostredie. Občas sa stane, že na mňa pokrikujú, počujem poznámky. Ale nie je to také hrozné. Horšie to mala tá moja priateľka pred piatimi rokmi. Bola prvá „taká" a ona si to riadne odskákala. Nešetrili ju."

Nikola už takmer dva roky chodí na skupinové sedenia s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy. Psychológ a sexuológ ich pozorujú a skúmajú a až po dvojročnej lehote odporučia operačný zákrok na zmenu pohlavia. Takáto operácia však stojí šesťdesiattisíc korún. A to je ďalší veľmi vážny problém.

Nikola nepracuje, stará sa o domácnosť a dvoch mladších bratov. Vychystá ich do školy, upratuje, venuje sa im po návrate domov. To, že zákrok nehradí zdravotná poisťovňa, považuje Nikola za nespravodlivosť. „Zdravotná poisťovňa to klasifikuje ako kozmetickú úpravu. Lenže to je oveľa vážnejšie. My to máme v génoch, tak sme sa narodili. My za to nemôžeme. Svoje telo považujeme len za dočasnú schránku, a až keď ju zmeníme, začneme žiť svoj naozajstný, slobodný život. Pritom nás považujú za nenormálnych. A keď sa niekto narodí bez ruky, je preto nenormálny?"

Nikola so svojou najlepšou priateľkou Andreou

Zatiaľ bez sexu

Nikola veľmi do spoločnosti nechodí. Má dobrú kamarátku Andreu, s ktorou chodievala na diskotéky, ktorej môže všetko povedať a ktorá jej rozumie.

„Nedávno sa však jej brat zabil v aute," vraví Nikola, „takže drží smútok. A bez nej by som nikde nešla. Je to ako moja sestra, vo všetkom ma podporuje."

Sexu sa však Nikola vyhýba. Tvrdí, že až po operácii. Hoci zaľúbená je, ale len platonicky. Nič viac zatiaľ neprichádza do úvahy. On by to nezvládol. Možno potom...

Kto o nej nič nevie, ani netuší, že v podstate je chlapec.

Myšlienky na samovraždu

Nikola nezapiera, že boli aj také chvíle, keď pomýšľala na samovraždu. „Každý v mojej koži na to pomyslí," priznáva Nikola. „Rozmýšľate nad svojím životom, prečo práve ja, prečo to tak musí byť. Cítite sa, ako keby váš život bol jedeň veľký omyl."

Počas rozhovoru vošiel do bytu i mladý usmiaty muž. Štefan, dvadsaťšesťročný Nikolin nevlastný brat. Sestra ho ponúka, aby sa najedol. Je očividné, že si rozumejú. „Nikola nám o svojich problémoch povedala, keď mala dvanásť rokov," vraví Štefan. „Asi skôr ako otcovi. Nemali sme s tým nikdy problémy. Odmalička sa obliekala ako princezná, tak sme to považovali za normálne. Mám ju rád."

Malá izba sa zdá ešte menšia, pretože je plná postelí. Pre detí jedna poschodová, dve váľandy pre otca a Nikolu. Asi nie je jednoduché žiť bez trošky súkromia.

„Mne to neprekáža," tvrdí Nikola. „Naopak, som rada, že sme tu všetci spolu. Že žijeme s otcom. Mám oveľa lepší život, ako som mala pri mame. Pri nej som nemala nijaké detstvo, nič pekné som nezažila. Teraz mám veľa povinností, ale robím ich rada. Proto chcem, aby sme sa tu všetci dobre cítili."

Nikola má ešte len osemnásť rokov, ale už od trinástich sa musela starať o mladších súrodencov. Na snímke so starším bratom Štefanom, ktorý sa už osamostatnil.

Na kúpalisko nie

Nikola by síce na kúpalisko mohla chodiť, ale nechce provokovať. V podstate je plachá a nemá rada, keď sa na ňu pozerajú, okukujú ju. „Až potom, keď budem aj navonok taká, aká som vnútri," vraví Nikola. „Ani do kostola nejdem, hoci by som chcela. Neviem, ako by ľudia na mňa reagovali. Napríklad moja krstná mama je veľmi pobožná, stále vykrikuje, že sa staviam proti Bohu. Ale ja si myslím, že Boh vie, prečo ma stvoril práve takto. Stvoril ma takú, aká som."

Nikola je vlastne šťastná, že žije v čase, keď je už verejnosť tolerantnejšia, vyspelejšia, a aj medicína napreduje. Jej jediným cieľom je operácia. Číta odbornú literatúru o transsexualite, usiluje sa o svojom pomýlenom tele dozvedieť čo najviac. Už nechce byť nenormálna medzi normálnymi. Verí, že sa stane, čo sa má stať. A hoci na operáciu ešte peniaze nemá, dúfa, že sa stane zázrak. Do konca leta by už chcela byť dokonalým dievčaťom. Vlastne je ním už teraz.