inzerce · kontakty · galerie · archiv · odkazy
21.8.2019 rozcestník novinky přeměna náš svět o nás komunita web

Dievča v chlapčenskom tele

Nešťastný mladý transsexuál chcel kvôli poruche sexuálnej identity spáchať samovraždu. V súčasnosti sa pripravuje na operáciu.

Veľmi prekvapení ostali pred niekoľkými týždňami policajti z jedného košického obvodného oddelenia, keď museli zasahovať pri pokuse o samovraždu. V okne bytu na štvrtom poschodí typického sídliskového paneláku sedel mladík, ktorý sa podľa všetkého chystal vyskočiť. Nakoniec všetko dopadlo dobre, dlhovlasému mládencovi zabránil v osudnom čine jeho brat, s ktorým býva. Nielen policajtom sa však Peter, tak nazvime nešťastného mladíka, zdal akýsi čudný. Mal priveľmi nezvyčajný, dievčenský spôsob správania. Ako sa neskôr ukázalo, nebol to nesprávny dojem.

Byť ženou

S Petrom sme sa stretli v jeho pedantne upratanom byte. Otvoriť nám prišiel mladík, ale o chvíľu sme už hovorili s upravenou mladou ženou, za akou by sa na ulici obzrel nejeden chlap. Peter je transsexuál. Človek, s ktorým si príroda zahrala krutú hru, keď telu muža prisúdila typicky ženskú dušu a nechala ho, aby sa s tým vyrovnal, ako vie. Dnes má podľa vlastných slov len jediný cieľ – čo najskôr podstúpiť hormonálnu liečbu a plastické operácie, ktoré ho zmenia na ženu.

„Asi od desiatich rokov som si uvedomoval, že som iný ako moji spolužiaci. Nedalo sa to zakryť. Mal som dievčenské spôsoby, dievčenskú chôdzu. Nemohol som s tým nič robiť, jednoducho to tak bolo. Moji spolužiaci si to veľmi nevšímali, mal som medzi nimi dosť kamarátov. Pravdepodobne si na to zvykli. Nechcel som napríklad používať chlapčenské WC. Riešil som to tak, že som cez prestávky chodil von.

Neskôr som si uvedomil, že ma viac priťahujú muži ako ženy. Začala ma zaujímať móda, kozmetika, skúšal som si mamine šaty, spodnú bielizeň či topánky s vysokými podpätkami. Ale len doma. Rodičia to nemohli nevidieť. Otec sa so mnou o tom nikdy nebavil, ale vie, že som iný a trápi ho to. Zatiaľ netuší o mojom úmysle dať sa preoperovať. Mám strach povedať mu pravdu, ktovie, ako ju prijme. S mamou sme to preberali často, odhovárala ma aj si poplakala, ale nemôžem s tým nič robiť.“

Keď sa z článkov v časopisoch dozvedel, že vďaka chirurgickému zákroku môže dosiahnuť to, po čom túži, zašiel za odbornou lekárkou – sexuologičkou a začal sa pripravovať na svoj cieľ. „Onedlho ma čaká hormonálna liečba. Jasné, najmä moja pečeň dostane pri tom zabrať, ale som pripravený podstúpiť hocičo, len aby sa mi to podarilo. Nerozmýšľal som, čo bude potom. Možno sa presťahujem niekam, kde ma nikto nepozná, kde nebudú vedieť, že som bol chlapcom, a začnem úplne nový život. Ešte som si nevybral ani meno. Chcel by som nejaké netypické, nie jedno z bežných, aké sú v kalendári. Operácie stoja veľa, väčšinu peňazí na ne mám z poistiek, niekoľko tisícok však ešte budem musieť zohnať.“

Azda mu pomôžu rodičia, príbuzní alebo známi, Peter je totiž v evidencii na úrade práce. Odvtedy, ako prestal chodiť do strednej školy, nebol nikde zamestnaný. Akosi sa na to nedokáže odhodlať, má obavy, že by musel znova znášať posmešky, odsudzovanie alebo nebodaj násilie zo strany netolerantného okolia.

„Neznášam neporiadok!“

Niet divu, že Peter dnes žije vyslovene samotársky. Priateľov nemá, rodičia sa medzičasom rozviedli a on sám von príliš nechodí. Užil si už dosť výsmechu a pokrikovania či uprených začudovaných a odsudzujúcich pohľadov od známych i neznámych ľudí. „Svojím výzorom a správaním som nápadný. Aj keby som sa obliekol ako žena, bolo by to rovnaké. Už som to zažil, keď som išiel prezlečený k svojej lekárke. Raz večer som skúsil ísť takto aj do kostola. Nikto mi síce nič nepovedal, no pohľady a šepotanie sa nedali nezbadať. Preto navštevujem len rodičov alebo známych. Asi to znie čudne, no najlepšie sa cítim medzi staršími susedkami. S nimi sa dá porozprávať. Ale možno im už leziem na nervy, keď večne hovorím, ako sa neviem dočkať, kedy budem konečne ženou.

Obľubujem typicky ženské práce, varím, pečiem, upratujem. V tom som pedant. Len o deti sa nerád starám, lebo vždy narobia neporiadok a ten neznášam.“ Podľa ďalšieho Petrovho rozprávania jeho mama pripisuje veľkú časť viny za to, aký je, skutočnosti, že ho ako malého chlapca zneužíval sused. Údajne to trvalo dlhé obdobie, no Peter sa odvážil priznať pravdu len pred dvoma rokmi. Oznámiť celú vec úradom však odmietol. „Načo? Bojím sa, že by mi mohol z pomsty ublížiť. A či si myslím, že mi to uškodilo v normálnom sexuálnom vývoji? Asi áno. Moje doterajšie skúsenosti v tomto smere sú veľmi malé. Dievčatá ma nepriťahujú a nepoznám chlapca, ktorému by neprekážalo, že sa čo nevidieť stanem ženou. Po operácii to možno bude iné a skúsim si niekoho nájsť, ale zatiaľ chcem počkať.“

To všetko už prežil ďalší transsexuál, Jano zo Svidníka. Teda, vlastne Erika, pretože takto sa dáva oslovovať. Má za sebou hormonálnu liečbu, pravda v zahraničí, v Prahe. Vlastným telom si v Taliansku i v Nemecku zarábal aj na operáciu, ale potom ho odsúdili na nepodmienečný trest za falšovanie peňazí. Aj on, takisto ako Peter, si vytrpel svoje v malom meste na východe republiky, ale rovnako ako mladý Košičan berie svoju situáciu ako realitu, nad ktorou už nemedituje. Chce byť ženou a robí pre to, čo môže. Len keby tie operácie neboli také drahé…

Dlhé čakanie

„Transsexualita je porucha sexuálnej identity,“ vysvetľuje sexuologička MUDr. Danica Caisová. „Človek, ktorý ňou trpí, sa cíti mužom v ženskom tele a, naopak, ženou v mužskom tele. Takíto ľudia v období od puberty do osemnásteho roku tápajú. Niečím podobným prechádzajú aj jedinci s ďalšími úchylkami, napríklad homosexuáli. Niektorí transsexuáli si môžu spočiatku myslieť, že majú homosexuálne sklony. Postupne začnú hľadať informácie a obrátia sa na odborníkov. Ako hovorí MUDr. Caisová, pacienti v ordinácii zväčša reagujú búrlivo, keď im sexuológ povie – dva roky trvá psychoterapia, ďalší rok, dva hormonálna liečba. Až potom môžete požiadať o zmenu pohlavia administratívne.

„Je to dlhý čas, ale rešpektujeme vyhlášku ministerstva zdravotníctva. V okamihu, keď sa začne hormonálna liečba, je už proces nezvratný.“ Práve preto musí človek dokázať, či vôbec bude schopný žiť v „koži“ opačného pohlavia. Ľahko sa môže stať, že o zmenu sa uchádza niekto s osobnostnou poruchou, napríklad hysterický jedinec. Dvojročná lehota má zabrániť takýmto omylom. Túžbu transsexuála po zmene pohlavia totiž nevymaže ani čas. „V našej východoeurópskej kultúre sú početnejšie prípady, keď sa ženy chcú stať mužmi. V západoeurópskej kultúre je to presne naopak,“ pokračuje MUDr. Caisová. „Spoľahlivé vysvetlenie tohto javu zatiaľ neexistuje, možno to ovplyvňuje sociálne postavenie žien v spoločnosti. Skutočnosť, ako okolie prijíma ľudí s poruchou sexuálnej identity, závisí od prostredia, napríklad či postihnutý jedinec býva na vidieku, kde je viac na očiach, alebo v anonymnejšom meste. Konzervatívna rodina akceptuje podobnú diagnózu ťažšie než rodina s tolerantnejšou atmosférou.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že po zmene pohlavnej identity a rodného čísla sa títo ľudia veľmi často presťahujú niekam, kde ich nikto nepozná. Začínajú úplne nový život od nuly. Býva to takmer pravidlom.“ Zvláštne je však aj čosi iné, niečo, čo sa týka predovšetkým žien: mnohé z nich si nájdu ešte pred operáciou partnerku, ktorá s nimi absolvuje celú premenu. Potom, už v „úlohe“ muža, sa s ňou tiež oženia. V opačnom garde je to zložitejšie, ale stáva sa aj to.

Je jasné, že transsexuáli to nemajú v živote ľahké. Narodia sa s nesúladom medzi dušou a telom. Každý deň zápasia s osudovou nespravodlivosťou. Niektorým sa to darí viac, iným menej. Odísť z miesta, kde sa ocitli akoby omylom, nemôžu. Tým nepatričným miestom je totiž ich vlastné telo. Telo muža, v ktorom žije duša ženy. Alebo naopak, ženská telesná schránka skrývajúca v sebe muža so všetkými mužskými túžbami a zvykmi. Celé stáročia im nebolo pomoci. Až v posledných niekoľkých desiatkach rokov lekárska veda pokročila natoľko, že do určitej miery dokáže napraviť krutosť prírody. Žiaľ, zmeniť postoj spoločnosti zatiaľ medicína nezvládne. O pohŕdavých pohľadoch a šepote okolia hovorili Peter aj Erika. Obaja sa stretli s odsudzovaním, na oboch pokrikovali na ulici takzvaní „normálni“ ľudia, ktorí dokážu niekoho nenávidieť a ponižovať len preto, že je iný ako ostatní. Žiaľ, nedostatok tolerancie v nás stále pretrváva.

Shlédnuto: 4610x    |    Komentáře: 0    |    Tipů: 3    |   
Translidé 2003-2019 | MAPA | on-line: 0 |        Creative Commons License