Muž, či žena?

Etické hodnotenie chirurgickej zmeny pohlavia
Nedávno prebehla v tlači kuriózna správa: snúbenci prišli na faru požiadať o uzavretie sviatosti manželstva, pričom sa zistilo, že ženích bol pôvodne ženou a podrobil sa operácii zmeny pohlavia. Občiansky potom prijal status muža. Cirkev odmietla asistovať pri takomto zväzku, lebo nepokladala chirurgické zmeny za skutočnú zmenu identity.

Definovanie sexuality

Tento trochu nezvyklý prípad sa môže stať podnetom na zamyslenie sa nad etickou stránkou zmeny pohlavia ako liečebného zásahu pri terapii tzv. transsexuality. Ak chceme nájsť riešenie, musíme sa najprv pozrieť na význam a funkciu sexuality v celostnej štruktúre ľudskej osobnosti. Sexualita nie je iba vedľajšou stránkou človeka, záležitosťou čiste biologickou, fyzickou, vonkajšou, nie je ani vecou len psychickou, duchovnou alebo sociologickou, ktorá spočíva v pridelení určitej sociálnej úlohy v spoločnosti na základe vonkajších biologických znakov. Magistérium Cirkvi odmieta jednostranný biologizmus podobne ako sociologizmus.

Človek je nedeliteľnou psychofyzickou jednotou, je mužom alebo ženou zo stránky duchovnej i telesnej. Pápež Ján Pavol II. pri svojich generálnych audienciách, vychádzajúc zo správy o stvorení človeka v Prvej knihe Mojžišovej, vyzdvihuje význam ľudského tela z hľadiska jeho pohlavnej stránky a hovorí, že niet protikladu medzi tým, čo je duchovné a čo zmyslové, čo konštituuje ľudskú osobu zo stránky humánnej, a tým, čo je dané pohlavím, čo je mužské a čo ženské. „Človek sa prostredníctvom svojej mužskosti či ženskosti stáva viditeľným znakom Pravdy a Lásky... Obruč jeho samoty sa láme, keď sa prebúdza zo svojho sna ako muž, ako žena ... Ženskosť nachádza samu seba tvárou v tvár mužskosti, kým mužskosť sa upevňuje pomocou ženstva. Prítomnosť ženského prvku po boku mužského a spolu s ním obohacuje človeka v celej perspektíve jeho dejín.”

Byť mužom a ženou je realita prenikajúca celé naše bytie. Neexistuje nijaký všeobecný človek, ale vždy ide buď o muža, alebo o ženu. Príslušnosť k určitému pohlaviu je celkom neodmysliteľne spojená s naším ja. Svedčia o tom skúsenosti s inými ľuďmi - pohlavná identita patrí medzi prvé údaje, ktoré pri stretnutí s nimi vnímame.

Pohlavná identita a jej poruchy

Získanie pohlavnej identity však prebieha vo vývoji, v určitých fázach. Základným a rozhodujúcim okamihom je konfigurácia chromozómov pri počatí: XX pre ženu a XY pre muža. Hovoríme o genetickom pohlaví. Objavenie semenníkov a vaječníkov určuje gonadálne pohlavie. Potom sa vývinom vonkajších pohlavných orgánov a druhotných sexuálnych znakov konštituuje tzv. somatické pohlavie, ktoré zaručuje i sociálnu funkciu pohlavia. Na základe somatického pohlavia zaujímajú rodičia k svojmu dieťaťu vzťah ako k chlapcovi alebo k dievčaťu, dávajú mu chlapčenské či dievčenské meno a vedú ho k osvojeniu si spoločenskej úlohy svojho pohlavia. Dieťa sa stotožňuje s rodičom svojho pohlavia a hľadá doplnenie u rodiča opačného pohlavia. Pohlavná identita sa zakoreňuje medzi 18. mesiacom a 3. - 4. rokom a definitívne sa završuje v puberte.

V procese vývoja sa vyskytujú i určité poruchy. Jednou z nich je hermafroditizmus, keď z morfologickej stránky nie je jasné, či ide o ženu, alebo o muža a keď treba identitu hľadať a nachádzať. Ďalšími poruchami sú transsexualita a transvestizmus. U transsexuála dochádza ku konfliktu medzi jeho biologickou identitou v pohlavnej oblasti a jeho psychickou identitou. Sám sa vníma ako žena uväznená v mužskom tele a naopak. Transvestizmus sa vyskytuje u mužov, ktorí pociťujú občasnú potrebu identifikovať sa s opačným pohlavím, preto si niekedy obliekajú ženské šaty. Transvestita nepopiera svoju mužskú identitu, ale občas cíti nutkanie hravým spôsobom sa stotožňovať s opačným pohlavím.

Transsexualita je na rozdiel od hermafroditizmu psychickou poruchou. Pohlavné orgány sú funkčné, problém spočíva v tom, že transsexuál ich vnútorne odmieta, pokladá za niečo cudzie, často hovorí o nenávisti a odpore k nim. Príčiny bývajú rôzne, niekedy súvisia s postojom rodičov, ktorí si priali dieťa opačného pohlavia, inokedy s dieťaťom identifikujúcim sa s rodičom opačného pohlavia, alebo s traumatickým zážitkom v sexuálnej oblasti, zneužitím a pod. Keďže ide o psychickú poruchu, primeraný spôsob liečby treba hľadať v oblasti psychoterapie. V patologickom stave sa nenachádza organizmus, ale jeho psyché. Stretávame sa tu však s mnohými ťažkosťami a odmietaním liečby.

Prispôsobiť telo duši?

Tieto problémy sa niektorí pokúsili riešiť podľa zásady: „Ak nemôžeme prispôsobiť dušu telu, prispôsobme telo duši.” J. Money (1972) začal s prvými pokusmi chirurgickej zmeny pohlavia, ktorá nasleduje po primeranej hormonálnej terapii. Pred morálku to však postavilo otázku, či je možné tieto zákroky legitimizovať z etického hľadiska. Resp. je zmena pohlavia chirurgickým zásahom vôbec možná? A aké implikácie etického charakteru v sebe nesie? Na prvú otázku odpovedá samotná medicína, no i laikovi je jasné, že k zmene v štruktúre chromozómov nedôjde, nevznikne z muža žena, ktorá by mohla rodiť, teda nedôjde k zmene ani v zmysle gonadálnom. Zákrok je vo svojej podstate iba plastickou operáciou, ktorá osobu pripodobňuje k inému pohlaviu.

Odpoveď na druhú otázku vyplýva z prvej: operatívna zmena pohlavia nie je eticky prípustná, pretože nie je možná a nie je uskutočniteľná. Patologický stav v psychike sa rieši zásahom na zdravom ústrojenstve, ktoré sa však pritom ničí. Problematiku odňatia ľudského orgánu (v tomto prípade pohlavného) rieši tradičná morálka rozpravou o tzv. mutilatiu - čo znamená zmrzačenie, odňatie orgánu alebo potlačenie jeho funkcie.

Podľa sv. Tomáša Akvinského sa pripúšťa, iba ak je nevyhnutné na zachovanie organizmu jednotlivca alebo na dobro spoločnosti. Tomáš tu vychádza z princípu, že celok je viac ako časť a časť je kvôli celku. Nie je však dovolené odňať orgán s cieľom dosiahnuť duchovné zdravie, vyhnúť sa hriechu, pretože tomu sa dá pomôcť iným spôsobom. Zástancovia operatívnych zmien pohlavia sa odvolávajú práve na Tomášov princíp celistvosti - pars pro toto, keď tvrdia, že chcú zamedziť celoživotnej frustrácii.

Odporúčajú rozličné kozmetické a plastické operácie, aby upravili stav narušeného blaha človeka. No táto argumentácia nesie v sebe logické chyby. Príčinou frustrácie transsexuála nie je jeho somatické pohlavie, ktoré je úplne normálne, ale jeho patologický vzťah k nemu. Neprijaté anatomické pohlavie nie je zdrojom choroby, ale iba predmetom patologického zamerania. Chirurgický zákrok ochorenie nelieči, psychické i morálne problémy transsexuála trvajú aj po ňom.

Etické zhrnutie

Etické odmietnutie chirurgickej úpravy pohlaví môžeme teda zhrnúť do týchto zásad: ide o mutilatio - zmrzačenie človeka, nie o liečebný zásah, lebo pohlavný orgán nie je zasiahnutý chorobou, neohrozuje človeka, liečbu treba zamerať na psychický stav; chirurgická a následná občianskoprávna zmena pohlavia je závažným a rušivým momentom v sociálnych vzťahoch. Jedinec sa stáva niečím, čím predtým nebol. Z brata, zo syna, sa stáva sestra, dcéra. Ešte bolestnejšia je situácia detí, ktoré namiesto otca majú naraz dve matky, a manželského partnera, ktorý sa musí vyrovnať s traumatickou skutočnosťou partnera toho istého pohlavia.

Z týchto dôvodov treba chirurgický spôsob liečby považovať za prejav individualizmu nezohľadňujúceho práva druhých ľudí a narcisticky zameraného na seba. Na druhej strane však nemožno podceňovať tragický údel transsexuálov a ich ťažké vyrovnávanie sa so svojím stavom. Pomoc, ktorú im treba poskytnúť, sa musí týkať ich choroby ako takej, nemôže spočívať v radikálnom zásahu do ľudského organizmu. Veriaceho transsexuála treba motivovať nábožensky. Viesť ho k tomu, aby svoje somatické pohlavie prijal ako Božiu vôľu, ako úlohu, ktorú mu ponúkol Boh, a aby svoje psychosexuálne problémy vzal na seba v duchu Kristovho kríža.


(Zo Scripta bioethica preložila a skrátila M. Raučinová)