Nataša B., nar.1943, bola hospitalizovaná na Detskom oddelení psychiatrickej kliniky FN v Bratislave v roku 1957 s dg: detská generačná paranoidná psychóza. Heredofamiliárna príťaž po matke, ktorá mala vo veku pacientky rovnaké obtiaže. Do 12. roku sa vyvíjala normálne, zároveň so začiatkom menarché sa za krátky čas úplne zmenila, stala se autistickou, negativistickou, agresívnou k okoliu. Vyvinula sa extrémna hanblivost s bizarnými opatreniami, ktorými kašírovala sekundárne pohlavné znaky, pevne si previazala poprsie, aby nebo vidiet, že je dievča, vytrhala si obočie, mihalnice a část vlasovej pokrývky hlavy, vlasy si odstrihala na krátko, ako chlapec. Po celom tele pocitovala dysestézie (svrbenie).

Cítila sa pozorovaná, ĺudia sa o nej vyjadrovali opovržlivo v spojitosti s tým, že je dievča. Odmietala sa stravovať před inými osobami, bola dysforicky-rezonantná, voči matke agresívna, vyvinula klackovité chovanie, používala obhrúble, silácke výrazy, kliala ako kočiš. S chlapcama hrala fanaticky football, medzi nimi sa cítila vo svojej koži.

V rozpakoch výdatne grimasuje, chodí a pohybuje sa ako chlapec, rozzúri sa, keď sa osloví ako dievča, chce byť považovaná za chlapca, chce byť chlapec, svoje automutilačné praktiky, ktoré robila pri bdelom vedomí (teda anie azda impulzívne) a zámerne, odovodňuje tým, že chce vyzerať ako chlapec, načo sú jej mihalnice a obočie a dlhé vlasy. Pritom nemá sexuálny vztah k chlapcom, dievčatá odmieta, má k nim opovržlivý postoj, aký vídame prechodne u chlapcov v predpuberte.

Objektívne morfologicky a biologicky ide o dievča, avšak so zretelnými maskulinnými rysmi v tvári, motorike, v silnej kostre a v maskulinných charakterových vlastnostiach. Pravdepodobne išlo o naznačene intersexuálny konštitučný typ.

Po klinickej terapii psychózy prešli psychické změny katamnesticky (=12 rokov) patologickou štabilizáciou do schizoidnej psychopátie. Aktívnu snahu po zmene pohlavia neprejavuje, maskulinné rysy v miernejšej forme pretrvávajú. Psychotický rámec poukazuje v tomto prípade na možnú spoločnú endokrinopatickú a konštitučnú kauzálnu základnu psychózy a psychosexuálnej aberácie, tu aj najma s ohĺadom na vyznačenú intersexuálnu konštitúciu.

Nie každý automutilačný pokus, ktorý má zdánlive za cieľ revidovat vlastnú sexuálnu príslušnosť, dokazuje evidentne transsexualizmus. Niekedy je kašírovaný za fasádou iných, najma aj masívnych psychopatologických prejavov iného charakteru.